1. Čo vás motivovalo k napísaniu príbehu o Drobčekovi?

Vznik tejto detskej knihy je sám o sebe príbehom s niekoľkými vrstvami. Prvotná myšlienka napísať príbeh o koňoch pre detského čitateľa prišla v období, keď som prechádzala najnáročnejšou časťou liečby onkologického ochorenia. Túžila som niečo tvoriť, avšak zároveň som nevládala ponoriť sa do náročných tém.

Kone a deti sú pre mňa čisté a nevinné stvorenia a písať o nich príbeh bola pre mňa zároveň terapia. No úplne prvotný impulz a nápad prišiel, keď som videla obrázok, ktorý pre mňa nakreslila pani ilustrátorka na zákazku. Nešlo o ilustráciu, ale o obrázok na tričko.

2. Čo z vašich vlastných skúseností ste preniesli do príbehu?

Kone vypĺňajú v posledných rokoch veľkú, dokonca asi najväčšiu časť môjho života. Trávim s nimi veľa času, dotýkam sa ich rukami, myšlienkami i srdcom.

Verím, že toto blízke puto som dokázala preniesť aj do príbehu a podelila som sa s ním s malými a možno i veľkými čitateľmi. Som presvedčená, že kniha tak získala autenticitu a hlbší rozmer.

3. Ako vznikla spolupráca s ilustrátorkou?

Spolupráca s pani ilustrátorkou bola pre mňa skvelým zážitkom. Keďže som doteraz tvorila sama, užívala som si tento tandem plnými dúškami.

Už dlhšie som sledovala tvorbu pani ilustrátorky na sociálnych sieťach, jej kresby boli plné hravosti a vtipu. Oslovila som ju a ona neváhala.

Príbeh sme tvorili spoločne. Vždy som napísala tri – štyri kapitoly a ona k nim nakreslila obrázky. Nemala som jasnú predstavu, ale pani ilustrátorka dokázala vždy presne zhmotniť myšlienku i emócie, ktoré som chcela textom vyjadriť.

4. Čo by ste si najviac priali, aby si detskí čitatelia z knihy odniesli?

Chcela som napísať príbeh, v ktorom sa malí milovníci koní nájdu, ale zároveň im sprostredkovať pohľad do konskej duše a srdca, ktoré je veľké a citlivé.

Kôň je priateľ a partner človeka, a tak by k nemu mal pristupovať. Nielen ako k športovému náradiu, alebo zvieraťu, ktoré je povinné nás voziť na svojom chrbte, pretože sa oňho staráme a kŕmime ho, ale s rešpektom a úctou.

Budem dúfať, že sa mi podarí kus tejto myšlienky zasiať aj do najmladšej generácie.

5. Aká bola vaša prvá skúsenosť s koňmi?

Úplne na prvú skúsenosť sa nepamätám, ale vášeň pre tieto úžasné tvory ma sprevádza od ranného detstva.

Mojím životným koňom je naša rodinná kobylka Nomilly, belka anglického plnokrvníka, ktorá je s nami už desať rokov. Naučila ma veľa nielen o koňoch, ale hlavne o sebe samej.

Je to taký môj jednorožec, čarovné stvorenie, ktoré ma neprestáva prekvapovať.

6. Čo podľa vás robí puto medzi človekom a koňom také výnimočné?

Podľa jednej indiánskej legendy sa kôň pri stvorení sveta podujal na úlohu sprevádzať človeka na jeho ceste životom. Kôň je tu s nami tisícky rokov a počas celej doby sprevádza človeka dejinami a formuje ich.

A pritom človek sa k nemu často nespráva príliš ľudsky, preto je naozaj na zamyslenie, či to nie je jeho údelom.

Ďalší pohľad hovorí o tom, že kôň má násobne väčšie elektromagnetické pole ako človek, a preto pri týchto ušľachtilých zvieratách cítime ich liečivú silu.

Moja osobná skúsenosť hovorí, že kone nám nastavujú zrkadlo a robia nás lepšími bytosťami.