„Všimol som si, že tunajší ľudia len veľmi neradi prijímajú niečo nové, nepoznané. Akoby sa toho báli. Akoby im vyhovovalo žiť v stredoveku“, prvýkrát sa odvážil Robert povedať to, čo si obaja nechávali zdržanlivo pre seba.

Pre svoj život si mohli vybrať ktorúkoľvek krajinu, oni sa rozhodli prísť z Ameriky tam, odkiaľ odišli ich rodičia. Na Slovensko! Horný kút Uhorska bol v roku 1911 spútaný okovami cirkevného zastrašovania, predsudkov a nechuti čokoľvek meniť.

ŠTYRI SPOLUŽIAČKY,

STRETÁVKA, ALKOHOL, A JEDEN PREKLIATY NÁPAD...

 Všadeprítomná krv zafarbila svet načerveno.

Bola zviera?

Stroj?

Človek?

  Vianočná Madeira - ostrov voňajúci medom, žiariaci miliónmi svetielok, obsypaný červenými vianočnými ružami, dychtivo čakajúci na najkrajšie sviatky roka.

  „Zatiaľ vás neprezradíme ako zdroj, ale neviem, ako dlho sa to podarí udržať.“ „Hele, sľúbil si mi anonymitu, ty vole, včera!“ „Jasné, to dodržíme,“ Štěpán ho potľapkal po pleci. „Všetko bude anonymné. Lenže vieš si predstaviť, ako to prebehne. Budeme musieť zadať jeho meno do systému. A oni si potom môžu dohľadať osoby s ním spojené... zavolajú vám...“

  Je zvláštne, ako rýchlo a jednoducho sa dokáže ľudský život otočiť o stoosemdesiat stupňov. Stačí na to aj celkom obyčajný letný deň, keď rozpálené slnko ponára neveľké mestečko do teplého svetla.

 „Som dømmelja... tá, ktorá dokáže prechádzať cez tmu a zachytiť v prstoch čiernotu ľudskej duše.“

Boli deviati. Sedem dospelých a dvaja deväťroční chuligáni s tými najvycibrenejšími prstami. Volali ich Fazellatiovci. Vreckári. A viedol ich bývalý nájomný žoldnier.