Všadeprítomná krv zafarbila svet načerveno.

Bola zviera?

Stroj?

Človek?

  Vianočná Madeira - ostrov voňajúci medom, žiariaci miliónmi svetielok, obsypaný červenými vianočnými ružami, dychtivo čakajúci na najkrajšie sviatky roka.

  „Zatiaľ vás neprezradíme ako zdroj, ale neviem, ako dlho sa to podarí udržať.“ „Hele, sľúbil si mi anonymitu, ty vole, včera!“ „Jasné, to dodržíme,“ Štěpán ho potľapkal po pleci. „Všetko bude anonymné. Lenže vieš si predstaviť, ako to prebehne. Budeme musieť zadať jeho meno do systému. A oni si potom môžu dohľadať osoby s ním spojené... zavolajú vám...“

  Je zvláštne, ako rýchlo a jednoducho sa dokáže ľudský život otočiť o stoosemdesiat stupňov. Stačí na to aj celkom obyčajný letný deň, keď rozpálené slnko ponára neveľké mestečko do teplého svetla.

 „Som dømmelja... tá, ktorá dokáže prechádzať cez tmu a zachytiť v prstoch čiernotu ľudskej duše.“

Boli deviati. Sedem dospelých a dvaja deväťroční chuligáni s tými najvycibrenejšími prstami. Volali ich Fazellatiovci. Vreckári. A viedol ich bývalý nájomný žoldnier.

„Môj milý Franz, vždy som bola v pohybe. Jazdiť na koni nemôžem, a tak hľadám iné možnosti. A chcem tiež začať šermovať. Lákajú ma chladné zbrane,“ vysvetlila som trpezlivo a radšej sarkasticky nedodala, že hádam nečakal, že ja... Ja!... budem v mojom veku rozprávať vnúčatám rozprávky a vyšívať.

 Hodila som do príšery najbližší kameň. Veď v tomto svete sa všetko riešilo kameňmi. Útok nepriateľa? Zbi ho kameňom. Chce ťa zabiť súrodenec? Nájdi kameň. Si hladný? Najedz sa štrku…